MEDICÍNA, ĎALŠIA ZO ŽIVOTNÝCH VÝZIEV…
Doktorka Júlia Zahnašová vyrastala síce v typicky záhorskej obci Popudlinské Močidlany, jej rodina však nebola typicky záhorská. Otec pochádzal z Vietnamu. Disciplínu a pracovitosť, ktorá je tomuto národu vlastná, zaviedol nielen do svojho pracovného života na Slovensku, ale aj do rodičovskej výchovy dcér. „Celé naše detstvo a mladosť boli pre mňa a dve mladšie sestry podstatné podľa neho len škola a povinnosti. Nechodili sme na krúžky, nemali sme dovolené voľnočasové aktivity.“ Ako žiačka a študentka dosahovala doktorka Júlia v škole vynikajúce výsledky, ale nemyslí si, že to bolo len vďaka otcovmu prístupu. „Myslím, že rovnako dobré známky by som mala aj tak. Bavilo ma dobre sa učiť a odmalička som všetko prijímala ako výzvu.“ Aj medicína bola, bez rozmýšľania o iných školách, priamou voľbou a jednoducho ďalšou životnou výzvou.
Mama o otec pracovali najskôr ako robotníci, neskôr sa dali na podnikanie, otec mal otvorenú dokonca slovenskú reštauráciu, pretože vietnamské jedlá variť nevedel. Pri pátraní po medicínskych vzoroch v rodine doktorka spomína len deda svojho otca, ktorý bol lekárom vo Vietname, a ktorý zomrel vo vojne. „Nástupom na medicínu som asi splnila aj otcov sen – mať lekára v rodine.“
Doktorka Zahnašová zmaturovala na skalickom gymnáziu v roku 2012, v roku 2013 sa na druhý pokus dostala na Lekársku fakultu UK v Bratislave. Splnil sa jej sen, ale zároveň sa obávala, či štúdium úspešne zvládne.
Najnáročnejší bol druhý ročník. Ale prichádzali aj ďalšie výzvy. Pre medikov sú počas štúdia veľkými strašiakmi anatómia, biochémia a patologická fyziológia. Zároveň šlo o veľmi zaujímavé predmety. Išli sme v nich však veľmi do podrobností, neviem, či to bolo úplne potrebné. A mali sme príliš málo praxe. Absolvovali sme síce prax v nemocniciach, ale predmety nás neučili prakticky. Nakoniec dnes v ambulancii využívam len asi 30 percent všetkého, čo som sa naučila.“
Tak ako pre medicínu, aj pre všeobecné lekárstvo bola doktorka Júlia rozhodnutá od začiatku. „Tento odbor ma vždy fascinoval, nie kvôli deťom, ale od začiatku kvôli dospelým. S odborom som sa počas štúdia stretla však len asi vo štvrtom ročníku, keď sme mali prednášku o rezidentskom programe. Škoda, že všeobecné lekárstvo nemalo vzdelávacie osnovy podobne ako neurológia alebo chirurgia.“
Po šiestich rokoch medicíny nasledovalo trojročné rezidentské štúdium a atestácia z odboru všeobecného lekárstva. „Zamestnala som sa v nemocnici, začala som na internom oddelení a absolvovala som aj ostatné cirkulácie. Najviac ma však naučila práve interna, pretože tam som aj slúžila a pracovala na urgente.“
Pracovať ako všeobecná lekárka začala v roku 2023 v nemocnici Agel v Skalici. V ambulancii sa stará približne o 1 500 pacientov prevažne z lokality Záhorie. Vlastnú ambulanciu zatiaľ neplánuje, pretože v blízkej budúcnosti ráta, že si založí rodinu a zohnať dnes zástup vo vlastnej ambulancii počas materskej je nanajvýš problematické. „Dlho som sa o tomto rozhodovala, ale povedala som si, že keď budem mať deti, chcem sa im naplno venovať a nechcem sa obrať o tri roky najkrajšieho obdobia v živote ženy.“
TANEC AKO VÁŠEŇ…
Oddeľovanie pracovného a súkromného života je jednou z principiálnych zásad, ktoré sa usiluje denne doktorka Júlia Zahnašová napĺňať. „Nechcem uprednostňovať prácu pred mojím osobným životom. A v ňom sa chcem venovať tomu, čo ma baví.“
Jej top koníčkom je tanec, ktorému sa začala venovať až po vysokej škole ako 25-ročná. „Nepatrila som k deťom, ktoré by začínali s folklórom v detských súboroch. Ale vzťah k folklóru som mala odmalička vďaka mojej babke, ktorá ešte chodila v kroji, a po nej som zdedila lásku ku krojom. Ale lásku k tancu a pohybu som nemala v detstve budovanú, aj keď som k nim odmalička mala asi skrytý talent. Svoje sny som si začala realizovať, až keď som sa odsťahovala od rodičov a bola som finančne nezávislá.“
Najskôr sa prihlásila do folklórneho súboru v Holíči, kde sa naučila základom ľudového tanca, neskôr prešla do folklórneho súboru Skaličan v Skalici. „Tam som sa postupne vycibrila, aj keď som to určite mala ťažšie ako moje spolutanečníčky, ktoré tancovali od detstva v rôznych detských folklórnych súboroch. Tancujeme kvalitné a náročné choreografie – napríklad mokrohájske tance, tance z Lopašova, z Vrboviec.“
Do Skaličana z Holíča už prestupovala spolu so svojím manželom, ktorého spoznala práve pri tanci, a ktorý s ním začínal, tak ako ona, až v dospelosti. Zatiaľ spolu teda pretancovali šesť rokov a doktorka Júlia s úsmevom oceňuje, že pri tanci môžete spoznať nielen množstvo pozitívne naladených ľudí, ale aj lásku na celý život.
Tanečné tréningy vo folklórnom súbore sa konajú dvakrát do týždňa, ako súbor vystupujú doma aj v zahraničí. Ale aby toho nebolo málo, manželia Zahnašovci pridali k folklóru aj latinskoamerické tance. „Najskôr sme začali v Skalici s klasickými štandardnými spoločenskými tancami, to nám však bolo málo, tak sme sa prihlásili do tanečného klubu Classic v Hodoníne. Latinskoamerickým tancom sa v súčasnosti venujú druhý rok. „Folklór je moja srdcovka vychádzajúca z koreňov, latino je náročnejšie, pokiaľ ide o techniku a držanie tela a nechýba mu viac vášne. Oba tance však navzájom súvisia, ak sa zlepšujeme v jednom, zlepšujeme sa aj v druhom.“
Vychádza to tak, že doktorka Zahnašová spolu so svojím manželom pretancuje na tréningoch každý deň. „Vždy som potrebovala mať okrem práce aj niečo iné, na čo by som sa tešila. Tanec je moja psychohygiena, vyvetrám si hlavu, a pohyb a jeho energia ma nabije na ďalší deň. Myslím, že to utužuje aj náš partnerský vzťah, pretože sa nikdy nenudíme, máme sa stále o čom rozprávať, sme medzi zaujímavými ľuďmi, a najmä – na parket alebo pódium nemôžeme vyjsť pohádaní. Na tanci by to bolo hneď poznať,“ dodáva s úsmevom doktorka Júlia.
CESTOVANIE AKO KONÍČEK…
Aj svoj druhý sen – cestovanie si doktorka Zahnašová začala napĺňať až ako študentka. Brigády popri štúdiu boli prostriedkom na to, ako si zarobiť na návštevu najbližšej vysnívanej destinácie. „Brigádovala som preto, aby som si mohla kúpiť letenky. A po každej ťažkej skúške som sa odmenila výletom.“
Doktorka Zahnašová má dnes precestovaných 56 krajín, najmä v Ázii – Bali, Vietnam, Kamboža, Mjanmarsko, Malajzia… Bola aj v Spojených arabských emirátoch, Maroku, Egypte, Turecku, v Južnej Amerike navštívila Peru a Bolíviu. V Afrike Seychely, Keňu, Zanzibar… „Keď som bola študentka, nebolo veľa peňazí, takže batoh na chrbát a s ľahkosťou som sa vybrala kamkoľvek. Dnes s manželom kombinujeme poznávanie krajín aj s relaxom v nich. Napríklad teraz v marci ideme do Ria de Janeiro, pretože mi chýba posledný zo siedmich divov sveta.“
Počas cesty do Vietnamu navštívila doktorka Júlia aj rodinu svojho otca. „Babka ešte žije, tak som ju videla prvýkrát v živote, keď som mala 22 rokov. A aj moju tetu a sesternice. Bolo to zvláštne, no tým, že neviem po vietnamsky, ony zasa po anglicky, komunikácia bola značne obmedzená. Je tam krásna príroda, strávila som istý čas s rodinou, ale nemôžem povedať, že by sa vo mne ozvali nejaké korene. Skôr som si uvedomila, akí môžeme byť vďační za všetko, čo tu máme. Ale to sú poznatky z viacerých ciest. Že máme pitnú tečúcu vodu, prácu, že máme úroveň zdravotnej starostlivosti takú, akú máme. A mali by sme sa trochu učiť od ľudí, ktorí to nemajú, sú chudobnejší, ale priateľskejší a šťastnejší ako my.“
O ŽIVOTNOM ŠŤASTÍ A SPOKOJNOSTI…
Doktorka Júlia Zahnašová hovorí, že vo svojej ambulancii u nás na Slovensku má často ľudí, ktorí sú strápení životom. Či už z práce, alebo z iných dôvodov. Svoje trápenia točia v koliesku a otvárajú tak dvere psychosomatickým ochoreniam. „Myseľ potláča emócie a city, a nahromadený stres vie vyvolať bolesti brucha, hlavy, migrény, bolesti v hrudníku. Všetky vyšetrenia však majú v poriadku. Na zdravotnú starostlivosť majú, samozrejme, nárok, no svoje zdravie berú ako prirodzenú záležitosť, nestarajú sa oň a prídu, až keď nastanú problémy. Mali by však myslieť na to, že zdravie nie je len fyzično, ale aj psychika. Takisto lekár, keď sa venuje pacientovi, by mal myslieť aj na jeho psychické zdravie.“
V tomto smere je pre doktorku Júliu veľkou inšpiráciou Gábor Maté, významný lekár a spisovateľ, ktorého práce otvárajú nové horizonty v medicíne a psychológii. „Spája psychično s fyzickou stránkou tela. Na základe jeho knihy som si robila vlastný výskum, koľko mojich pacientov s onkologickými či autoimunitnými ochoreniami malo ťažké detstvo, alebo prežilo v detstve nejaké traumy. Bolo až neskutočné, ako moje výsledky súhlasili s jeho postulátmi.“
Vo svojej praxi sa doktorka Zahnašová usiluje vždy vyhradiť si viac času na konzultácie s pacientmi, ktorí to podľa nej po psychickej stránke práve potrebujú. „Naša práca nie je len o vyšetreniach a predpisovaní liekov. Nie vždy je to len o tabletkách. Musíme vedieť odhadnúť, kedy je na tom pacient psychicky zle, dokonca až zúfalo, a aj v týchto situáciách sa musíme pokúsiť ich aspoň čiastočne zmierniť. Vtedy sme pre nich skutočnou oporou.“
AJ JA HĽADÁM ROVNOVÁHU MEDZI PRACOVNÝM A OSOBNÝM ŽIVOTOM…
„Naučila som sa, že toto je môj pracovný život a toto je môj osobný život.“
Podľa doktorky Zahnašovej svoje psychické zdravie zanedbáva aj veľa lekárov. „Aj moje kolegyne na klinike, sú veľmi poctivé, robia všetko pre pacientov, ale málokedy myslia na seba. Pacientom hovoríme o prevencii psychického zdravia, a sami sme často frustrovaní a nenájdeme si čas na vlastnú psychohygienu, na vlastné koníčky, na chvíle, ktoré by patrili len nám.“ Je to dôsledok toho, že lekári sú v dôsledku ich nedostatku zahltení prácou, majú veľa pacientov a na každého z nich majú málo času. „Jedným okom pozeráme na pacienta, druhým predpisujeme lieky, vysvetľujme, ako ich má užívať, vybavujeme veľa administratívy. V ambulanciách by to chcelo rozhodne spomaliť.“
Aj doktorke Zahnašovej sa stáva, že ju samotné telo upozorní na to, že je čas spomaliť. „Ak vás už nebaví rozhovor s pacientom, nedokážete s ním udržať očný kontakt a všetko vám lezie na nervy, ide o začínajúce známky vyhorenia a treba sa vrátiť späť k svojmu telu.“ Varovnými signálmi sú podľa nej aj nastupujúca izolovanosť, keď nás nebaví chodiť do spoločnosti, keď nás prestávajú tešiť koníčky a činnosti, ktoré sme predtým mali radi, keď sa nám zdá, že nemáme na nič energiu. „Aj mne sa to stalo, keď som začínala v ambulancii. Začínali sme od nuly, bol to veľký nápor, prichádzali samé nové tváre, každý pacient bol medicínsky iný. Vedela som si poradiť s medicínskym prístupom, menej už s ľudským. Bola som veľmi mladá, a keby som nemala sestričku, ktorá mi to pomohla zvládnuť, neviem, ako by to dopadlo.“ Svoje frustrácie rozpúšťala doktorka Júlia vtedy každý večer v tanci, a robí to tak dodnes.
Ale oddych pre ňu nie je len tanec. Treba vedieť vypnúť úplne. „Je úplne normálne nerobiť vôbec nič. Nevariť, neupratovať, necvičiť. Vyložiť si nohy a oddychovať. Tak ako v tej pesničke Sám s nohami na stole, zrazu život ma prebolel, sám s nohami na stole, zrazu dobré je aj to zlé a to mi robí celkom fajn, znova na seba sa podobám…“
